LTRO

Úvery poskytnuté v rámci programu dlhodobých refinančných operácií (long-term refinancing operations, LTRO) sú jedným z nekonvenčných nástrojov Európskej centrálnej banky v boji s európskou dlhovou krízou. ECB prostredníctvom LTRO nepriamo znižovala úrokové výnosy štátnych dlhopisov oslabených krajín eurozóny, akými sú napríklad Španielsk alebo Taliansko.

Mechanizmus LTRO
Refinančné operácie (alebo repo operácie) sú štandardným nástrojom centrálnych bánk. Pomocou repo operácií centrálna banka sťahuje alebo dodáva likviditu do bankového sektora. Jedna strana tejto operácie prijme istinu (kolaterál) a dodá druhej strane hotovosť. Po uplynutí určitej doby, najčastejšie 14 dní, dôjde medzi oboma stranami k reverznej transakcii – druhá strana dostane späť kolaterál a vráti prvej strane hotovosť navýšenú o úrokovú sadzbu, tzv. repo sadzbu. Centrálna banka môže stáť na oboch stranách tejto transakcie. Ak centrálna banka sťahuje likviditu z medzibankového trhu, ide o repo operácie, pokiaľ likviditu naopak dodáva, ide o tzv. reverzné repo operácie.

Pokiaľ dochádza k prehrievaniu ekonomiky, centrálna banka bude likviditu sťahovať – bude teda bankám predávať kolaterál a sťahovať hotovosť. Ak bude centrálna banka usilovať o oživenie ekonomiky, bude od komerčných bánk kolaterál prijímať a dodávať hotovosť do obehu.

Európska centrálna banka realizuje tieto štandardné operácie pod názvom MRO – main refinancing operations. Trvanie týchto operácií predstavuje 14 dní a sadzba sa stanovuje na mesačných zasadnutiach banky. Počas európskej krízy však ECB prešla na silnejší kaliber – LTRO. Sám guvernér ECB Mario Graghi to označil ako „Tučná Berta" (pomenovanie po kanóne z 1. svetovej vojny). V tomto prípade je obdobie týchto operácií až tri roky a úroková sadzba bola stanovená na úrovni 1 %. Objem takto poskytnutých finančných prostriedkov nebol žiadnym spôsobom obmedzený.

Zámery LTRO
Banky mali následne túto likviditu vložiť buď do reálnej ekonomiky alebo do štátnych dlhopisov a rozdiel v úrokových sadzbách – spread – by predstavoval ich zisk.

Prvá takáto operácia sa uskutočnila už v júni 2009. Najčastejšie spomínané LTRO však prebehlo v dvoch kolách – v decembri 2011 a februári 2012. Dokopy tak ECB poskytla viac ako 1 bilión eur. Viac ako dve tretiny týchto prostriedkov smerovali do Talianska a Španielska.

To upokojilo situáciu na dlhopisových trhoch. Výnos 10-ročných talianskych dlhopisov sa dostal z neudržateľných 7 % až na úroveň 5 %.

Kritika LTRO
Ponúka sa otázka, prečo nefinancovať štáty priamo, napríklad prostredníctvom kvantitatívneho uvoľňovania. Akékoľvek takéto pokusy však stroskotali na existujúcej architektúre eurozóny alebo na nesúhlase členských krajín, napríklad Nemecka. ECB má totiž zakázané priamo financovať štáty, čo je konkrétne uvedené v článku 123 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Preto je ECB nútená využívať právne kľučky. Jednou z nich bol program SMP, čo bol nákup štátnych dlhopisov na sekundárnom trhu. Tu je ECB obviňovaná z obchádzania uvedenej zmluvy. Veľký ohlas vzbudil protestný odchod nemeckého člena rady ECB Jürgena Starka.

Ďalší problematický aspekt LTRO súvisí so stratou kontrolného mechanizmu. ECB nemá žiadnu kontrolu nad tým, kam komerčné banky peniaze pošlú. ECB nemá ani žiadne páky na členské štáty eurozóny. Z hľadiska dôvery je totiž dôležité, aby dané krajiny využili prostriedky k podpore ekonomiky.

Prevažujúci názor je však taký, že ECB zohrala dôležitú úlohu pri upokojovaní situácie a využitie LTRO viac pomohlo ako uškodilo.