Kvantitatívne uvoľňovanie

Kvantitatívne uvoľňovanie (quantitative easing, QE) je nekonvenčný nástroj centrálnych bánk, používaný na stimulovanie ekonomiky, ak sú štandardné nástroje menovej politiky málo efektívne. Hlavnou podstatou kvantitatívneho uvoľňovania je nákup finančných aktív zo strany centrálnej banky od komerčných bánk, prípadne iných súkromných inštitúcií. Takýmto spôsobom sa centrálna banka snaží rozšíriť menovú bázu (množstvo peňazí v obehu) a znížiť úrokové sadzby a stimulovať tak ekonomiku.

Je potrebné rozlíšiť kvantitatívne uvoľňovanie od štandardných nástrojov menovej politiky, ktoré predstavujú predovšetkým nákup a predaj vládnych dlhopisov za účelom udržania trhových úrokových sadzieb na požadovanej úrovni. Expanzívna menová politika centrálnych bánk zvyčajne zahŕňa nákup krátkodobých vládnych dlhopisov za účelom zníženia trhových úrokových sadzieb.

V situácii, keď sú už úrokové miery na veľmi nízkych úrovniach (prípadne rovné nule), tradičné menové nástroje centrálnych bánk zlyhávajú a nie sú už efektívne pri znižovaní úrokových sadzieb. V takom prípade je vhodné využiť práve kvantitatívne uvoľňovanie a pristúpiť k nákupom dlhodobých finančných aktív od súkromných inštitúcií. Takto dochádza k znižovaniu úrokových mier na vzdialenejšom konci výnosových kriviek. Kvantitatívne uvoľňovanie zvyšuje ceny nakupovaných aktív a tým znižuje ich výnos.

Kvantitatívne uvoľňovanie môže byť použité ako obrana pred deflačnými tlakmi a na udržanie inflácie na požadovanej úrovni. Nesie však aj značné riziká. Ide predovšetkým o akcelerujúcu infláciu a hrozbu toho, že stimulácia nebude mať na reálnu ekonomiku vplyv. Takáto situácia môže nastať, ak nie sú komerčné banky ochotné požičiavať peniaze do ekonomiky najmä kvôli nízkej dôvere v trh. Výrazným problémom je aj omeškanie, ktoré sprevádza každý krok centrálnej banky. Medzi rozhodnutím, realizáciou  kvantitatívneho uvoľňovania a dosiahnutí výsledkov totiž často uplynie dlhé obdobie, počas ktorého sa môže situácia výrazne zmeniť.


Kvantitatívne uvoľňovanie a štandardné nástroje menovej politiky

Medzi štandardné menové nástroje centrálnych bánk možno zaradiť tri najdôležitejšie:

  • ovplyvňovanie menovej zásoby – dochádza k nemu klasicky pri nákupoch a predajoch vládnych dlhopisov
  • ovplyvňovanie dopytu po peniazoch – dopyt po peniazoch je ovplyvňovaný predovšetkým úrokovou mierou
  • čiastočné bankové rezervy – správnym nastavením bankových rezerv dochádza k ovplyvňovaniu množstva peňazí v reálnej ekonomike

Tieto štandardné nástroje slúžia k udržaniu ekonomiky pred recesiou alebo prehriatím a zabraňujú aj nadmernej inflácii či, naopak, deflácii. Ak sa však zlyhajú, prichádza na rad kvantitatívne uvoľňovanie. K tomu dochádza, ak sú úrokové sadzby veľmi blízko nule – či už kvôli silnej deflácii alebo extrémne nízkemu dopytu po peniazoch. Centrálne banky potom pristupujú k nákupom dlhopisov alebo iných finančných aktív od finančných inštitúcií, cieľom ktorých je primárne rozšíriť menovú zásobu, pretože úrokové miery sú už na minime.


Kvantitatívne uvoľňovanie sa stalo všeobecne používaným prvkov počas finančnej krízy v roku 2007 a odvtedy je veľmi využívaným a diskutovaným nástrojom. Najvýznamnejší a najsledovanejší proces prebieha v USA, kde kvantitatívne uvoľňovanie dosiahlo vrchol v roku 2010 – Fed vtedy držal finančné aktíva v hodnote 2,1 triliardy dolárov.

Kvantitatívne uvoľňovanie môžu používať len štáty, ktoré majú plne pod kontrolou svoju menu a menovú zásobu. Toto je problém pre členské štáty eurozóny, pretože sa musia spoliehať na ECB.​